Vojenská katedra

Základnú vojenskú službu nám veľmi spríjemnilo ustanovenie Vojenskej katedry na Pedagogickom inštitúte. V praxi to vyzeralo tak, že dievčatá mali každý pondelok voľno a my chlapčiská sme mali "vojnu". V mundúre, aký vidno vedľa a so známym pláteným khaki "žobradlom" s plynovou maskou cez plece sme týždeň čo týždeň oslňovali Trnavu. Na sebavedomí nám nič neubral ani fakt, že skratku VŠ na odznaku na čiapke Trnavčania zvykli dešifrovať ako VOJAK ŠVEJK. Podstatné bolo, že sme boli zaradení k automobilovému vojsku, a teda každý z nás si "popri vojne" urobil vodičský preukaz, ktorý zaplatila armáda. A nebol to vodičák hocijaký: dodnes môžem šoférovať traktory, tanky, obrnené transportéry, ťažkotonážne nákladné vozidlá, teda vlastne všetko okrem hromadnej dopravy osôb. Na konci takéhoto vysokoškolského vojenčenia bolo mesačné sústredenie v Střibre, kde nám tí s lampasmi dali pocítiť, čo je to ozajstná vojna, a potom už len rok v kasárňach, ale s hodnosťou. Malou, ale predsa. Ako absolventi VKVŠ sme sa stali veliteľmi čiat, čo je asi 30 ľudí (ak prípadnému nepriateľovi neprezrádzam priveľa). Dnes som nadporučíkom v zálohe. S pramalými skúsenosťami, antimilitaristickým zmýšľaním a plochými nohami.


  FOTOARCHÍV