Druhé podanie - 12
Je to pradávna finta - zlodej kričí: chyťte zlodeja! A rovnako ten, čo sa najviac bojí, vidí východisko z vlastného strachu v tom, že sa pokúša šíriť strach. Je pravda, veľmi mu to obvykle nepomôže, báť sa neprestane. Ale akomak ho uspokojuje, že sa nebojí sám.

Medzi strachopudov iste nepatrí človek s čistým svedomím. Teda ten, čo si je istý, že sa nedopúšťa neprávostí, čo neklame, nepodvádza a nekradne, čo nikdy nikoho neuniesol a už vôbec neprichádza do úvahy, že by spolupracoval na vražde. Taký človek sa pohybuje bez početnej ochranky, bez opancierovaného auta a bez kabáta na hlave.

Pravda, jestvuje aj taká podivná kategória ľudí, čo sa boja len tak. Bez dôvodu, bez zjavnej príčiny. Boja sa pre istotu. Zo zvyku a z pohodlnosti. Vedia síce, že už ich nikto nezavrie pre vyslovenie názoru, či dokonca nesúhlasu s kýmsi momentálne mocným. Boja sa MOŽNÝCH nepríjemností. Komplikácií v zamestnaní, straty priazne či dokonca straty miesta. Boja sa ozvať už len preto, že sa ich ASI nikto nezastane, lebo aj tí ostatní sa ASI boja. Nie, to nie je opatrníckosť, to je STRACH. Strach nedôstojný ľudí, ktorí sa s čímsi podobným veľmi rázne vyrovnali pred necelým desaťročím. Ktovie kedy sa k tomu odhodlajú znova. Budú však náramne prekvapení, keď zistia, že sa skutočne nebolo čoho a koho báť. A že sme sa k tomu sebauvedomeniu naozaj nemuseli odhodlávať ďalších potupných desať rokov...



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku