Druhé podanie - 18
Keď skapala koza mne, nech skape aj susedovi! – hovorievalo sa, keď ešte po slovenských dvoroch a záhradách kozy behávali. Od vzniku tohto hrdého úslovia pretieklo Dunajom veľa vody a ubudlo hodne kôz na našich trávnikoch. Už len kravy sa na pasienkoch zhromažďujú. Ale zjavná spokojnosť, ak nie až radosť nad cudzími problémami, zdá sa, pretrváva.

Spozoroval som také čosi nedávno, keď sa toť susedia Česi pri svojom triumfálnom demokratickom pochode príliš zahľadeli do seba a zabudli sa pozerať na cestu. Nuž a vieme, v ako stave tie cesty sú... Pravda, potknutie potom nemohlo neprísť. I pošúchali si dlane tí, čo sú vždy z duše radi i malému neúspechu toho druhého, pri ktorom sa aspoň trochu stratí veľkosť permanentných neúspechov vlastných.

Zvláštna to infantilná záľuba, pri ktorej sa už dávnejšie nezametá pred vlastným prahom, ale čaká sa na pohreb akejsi susedovej kozy. Na ktorý tak či onak ani nedovidíme kvôli vlastnému koziemu cintorínu.



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku