Druhé podanie - 24
V pondelok 30. apríla som mal predstavenie v Prievidzi. V jednom z miest, kde je skvelé obecenstvo, ku ktorému sa už dlhé roky rád vraciam. A pritom je to zatiaľ jediné mesto, odkiaľ sa mi už druhý raz z prvej ruky potvrdilo, že „zamestnanci štátnej správy majú zakázané navštevovať moje predstavenia.“ Ťažko odhadnúť, do akej miery sa tento zákaz dodržiava a na koľkých poslušných platí to, čo som tu tvrdil pred týždňom – že nebyť tých, čo sa radi boja, nebolo by ani tých, čo tak radi strašia.

Koľko je asi riaditeliek materských škôl, ktoré tak ako tá košická zobudia nič netušiace deti a prikážu im mávať v špalieri na vystrašeného mocnára, ktorý potrebuje zažiť hoc len ilúziu popularity? Koľko je tých krajských úradníkov, čo ako tí bratislavskí prešľapujú v polkruhu pred úradom, aby aj ich zásluhou mal náš svetovo preslávený klamár pocit, že nielen na Pasienkoch ho majú radi? A koľko je asi tých, čo napriek priamym i nepriamym hrozbám nepodpíšu prihlášku do HZDS a s riskom straty miesta podstúpia radšej dva roky sa vlečúci súdny spor, ktorý napokon musia vyhrať?

Koľko je nás, čo si sami volia cestu životom a koľko tých, ktorým je stále tak útulno v stáde?



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku