Druhé podanie - 36
Pred osemdesiatym deviatym bolo u nás najviac vtipov o policajtoch. Mali sme ich za hlupáčikov, čo nerozoznajú žehličku od telefónu a halogén si pletú s heligónom. Boli na úrovni ďalejslúžiacich dôstojníkov armády, „lampasákov“, ktorí si bez preštudovania príslušného predpisu nenavlečú ani ponožku. „Zelené mozgy“ sa hovorievalo všetkým tým uniformovaným, ktorých najdôležitejším poznávacím znamením bolo slepé plnenie rozkazov pri súčasnej absencii akéhokoľvek vlastného rozmýšľania. Vtipkovanie akosi ustalo, keď sa na istý čas aj z policajtov stali ľudia, čo v prvom rade občanom pomáhajú.

Staré časy sa nevracajú len vytrvalým úsilím o znovunastolenie totalitnej moci. Vojaci a policajti už zase zavrhli myslenie. Poslušne salutujú pri nasadení bojových vrtuľníkov na oslavu prešovského futbalu, nerozpakujú sa kotúľať zo schodov občanov pokojným spôsobom sa domáhajúcich aspoň trochu kultúrnosti u ministra kultúry a tí v Nitre sa dokonca pod nejakou infantilnou zámienkou nechajú navliecť do kukiel a v plnej zbroji prepadnú pokojné zhromaždenie. Stalo sa však čosi ešte horšie: vtipy o policajtoch sa stále nezjavujú. Ak totiž o niekom vtipkujeme, musí nám byť aspoň niečím sympatický, napríklad tou odzbrojujúcou hlúposťou. Avšak ak niekým pohŕdame, nemôžeme sa na ňom zasmiať. Ktovie či je to našim policajným dôstojníkom jedno. Alebo či sa časom zamyslia – ak ešte bude čím...



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku