Druhé podanie - 57
Ani po tom, čo do našej rodiny pribudol pes, nestal som sa manifestačným ochranárom. Nepatrím medzi tých, čo dokážu donekonečna otravovať okolie rozprávaním, čo ich psíček papá, ako spinká, čo kaká a prípadne koľko. Nechcem byť však na príťaž okoliu, a tak už vyše roka týždeň čo týždeň som schopný obetovať nedeľné rána(!) kvôli výcviku, ktorý tvrdohlavého bígla pretvára na ako-tak chápajúcu bytosť. Po skúškach mám vysvedčenie, že pes je ovládateľný, ale cvičíme ďalej.

Lenže: v bratislavskej Dúbravke máte zľavu na poplatkoch nie za to, že pes je vycvičený, ale za členstvo v kynologickom spolku. Obrovská hlúposť, ale dobre. Ďalšie prekvapenia: prinajlepšom s rozpakmi vás pustia so psom do obchodu, do hotela, do reštaurácie. V košickej Zlatej husi, kedysi nóbl reštaurácii, nás kvôli štvornohému sprievodcovi vypoklonkovali všetkých ôsmich. Napriek tomu, že onen štvornožec má zaručene viac zdravotných certifikátov ako ich kuchár. Kdekoľvek v zahraničí sa ma opýtajú len jedno: treba mu doniesť vodu?

Je možné, že v hoteloch psy prepaľujú prikrývky a v reštauráciách kradnú príbory. Súhlasím: zistiť, pokutovať, vykázať. Aj s majiteľom. Ale bezdôvodne a všetkých – to hádam nie! Chvalabohu, ani na Slovensku nelepia nálepky s prečiarknutým psíkom všade. Iba tam, kde diskriminujú zvieratá, lebo nerozumejú ľuďom. Alebo naopak?



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku