Druhé podanie - 62
Kedysi dávno som sa ako redaktor Učiteľských novín dostal do skupiny ľudí, vítajúcich štátnu návštevu. Nikto taký, čo by upútal hneď pozornosť celého sveta. Obyčajný minister školstva. Zaujímavý bol tým, že prichádzal z Fínska a ešte zvláštnejšie bolo na ňom to, že mal dvadsaťsedem rokov. Ba nie zvláštne, nevídané to bolo vtedy v tomto kraji. Keď sa vtedy v Československu našiel vo vláde niekto pod päťdesiat, to už bola asi taká senzácia, ako keď je dnes - prepytujem - Jeľcin dva dni zdravý. Nevdojak som sa vrátil k tejto málo významnej spomienke, keď sa mi dostalo do uší, že náš parlament odhlasoval spodnú vekovú hranicu pre prezidenta republiky štyridsať rokov. Obišlo sa to v tomto štáte bez väčšieho rozruchu, ale pre mňa to bola zábava asi taká, ako keď ktorýsi z tých exotov si celkom vážne zarečnil o tom, že prezidenta netreba vôbec. Pravdaže, nikto nikdy nebude schopný prijateľne vysvetliť, prečo má mať prezident štyridsať a nie tridsať alebo napríklad päťdesiatdva. Avšak v súvislosti s tým, ako sa už letití slovenskí páprdovia hodlajú znova zabetónovať na teplých miestečkách, napadá mi jedno gruzínske príslovie: Keby sa múdrosť merala vekom, najmúdrejší by bol dubový peň.

foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku