Druhé podanie - 65
Tak sme sa minule dohadovali, čo ešte občan vydrží a čo už nie. Dokedy bude akceptovať zvyšovanie cien, aké vysoké nájomné, poplatky za elektrinu, plyn či vodu bude ešte ochotný platiť, čo všetko si ešte bude musieť odtrhnúť od úst a koľko dierok na opasku dorábať. Prekvapenie je zatiaľ príjemné: súdiac podľa prieskumov, občan pochopil, že to naozaj treba a že netrpezlivosť či dokonca nejaké revolty môžu situáciu iba skomplikovať. Je mi jasné: od toho osemdesiateho deviateho je toho odriekania už akosi nad normál, lenže tuším sami sme tak chceli. Demokracia síce nie je nijaký ideál, avšak nik dodnes nevymyslel nič lepšie, a tak sa národ stretáva pri volebných schránkach, aby zbieral skúsenosti. Malému decku obvykle stačí popáliť sa raz. Slováci tri razy neverili po voľbách svojim očiam a ušiam, keď neochvejnou väčšinou rozhodli, že ich veci bude spravovať človek, ktorého priamu reč netreba vybodkovať len vtedy, keď klame. Myslím, že nám neostáva nič iné, len sa veľmi pozorne dívať na prsty tých, čo sľúbili, že bude lepšie, a sú jedinou zárukou, že sa už nedostane na tých, čo vyčkávajú. Veď čo keby sa predsa len podarilo ešte po štvrtý raz...

foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku