Druhé podanie - 6
Zvláštne je, že ani za bývalého režimu, ktorý manipuloval myslenie ľudí, vymýval mozgy a deptal prirodzenú slobodomyseľnosť človeka, sa nikdy nehromžilo na jediného diktátora, samozvaného mocipána, ktorému sa zachcelo uzurpovať si právo na poopravenie dejín, na ich vylepšenie – svojím priezviskom. Gottwald? Husák? Jakeš? To boli predsa iba posluhovači, áno niekedy príliš aktívni, ale predsa len poskokovia Moskvy a celého toho podivného “tábora mieru”, ktorý často pripomínal celkom iný tábor. Vari naozaj len tá papierová demokracia podopieraná zvrchovanosťou malého bezradného a čoraz viac izolovaného štátu konečne dovolila bezhraničný rozvoj osobnosti jednotlivcov. Niektorých.

Prestaňme vari porovnávať s Nemcami. Veď ten Adolf bol síce chorý človek, ale za boha za nevyhlasoval. K tomu mal blízko len Caligula a v jeho šľapajach potom Nero, Commodus, Caracalla... Moment... Neurológovia a psychiatri sa ešte aj po stáročiach zhodujú, že to neboli celkom zdraví ľudia. Onemocneli opojení mocou? Alebo túžili po moci, lebo im diktoval chorý mozog? Kto to už dnes zistí? Bolo to dávno a ľudia ešte nevedeli, čo je to demokracia.



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku