Druhé podanie - 73
Mám taký dojem, že za neveľa posledných rokov sme úspešne rozšírili rady takých, ktorým nijaký titul nie je dosť významný, honosný a definitívny.

Je pravda, kedysi stačilo povedať “prezident” a nikto nezapochyboval, že je reč o hlave štátu. Dnes nie je isté, či nejde o prezidenta určitej (hocijakej) asociácie, nadácie, polície, alebo trebárs i hocijakého nevýznamného úradu. Tým sa však prejavy megalománie a transparentnej malosti (nielen slovenskej) nekončia. Nie tak dávno bol na čele akéhokoľvek úradu, ústavu, rozhlasu, televízie atď., atď. RIADITEĽ. To bol pojem, ktorý jednoznačne a dostatočne zosobňoval autoritu toho najvyššieho, najkvalifikovanejšieho. Dnes však nájdete riaditeľa v každej druhej kancelárii ktoréhokoľvek úradu. Jednak preto, lebo “vedúci” oddelenia, úseku či odboru znie už akosi nepríliš, jednak inak by predsa nemohol vzniknúť GENERÁLNY RIADITEĽ!

Rozličné skupiny, hnutia i strany už majú “lídra”. “Vedúci” patrí do samoobsluhy, no a označenie “vodca” už asi navždy odblokoval istý führer.

Skúsim byť na záver aspoň raz konštruktívny: dovoľujem si upozorniť, že v talóne ostáva ešte stále nevyužitý riaditeľ admirálny, prípadne riaditeľ-generalissimus a ktovie – možno v prípade rovnosti hlasov pre viacerých prezidentských kandidátov sa bezradní poslanci potešia môjmu návrhu, aby spomedzi tých troch-štyroch sa vždy po mesiaci jeden z nich stal maxiprezidentom-intendantom.



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku