Druhé podanie - 8
Páči sa mi, že aspoň v športe (občas) sa prihodí, že si ten či onen prizná chybu, ospravedlní sa za svoj omyl a či unáhlený čin. Skoro by som však odprisahal, že v absolútnej väčšine prípadov si Slovák chybu neprizná. Nevie to a nechce. Nemôže. Nie pred tým druhým, pred sebou by zostal stáť úbohý, porazený, znemožnený, malý. Vie ten náš spoluobčan, že prefrngol na červenú, celkom isto zbadal aj to, že pritom premiestnil kaluž na husto osídlený chodník, je mu jasné, že si hnev z celého neúspešného dňa nespravodlivo vyvŕšil na manželke. Lenže on je pán tvorstva a prípadná veta “Nehnevaj sa, mrzí ma, bol som hlupák”, či aspoň “Prepáčte, prosím, pán kolega” z jeho úst by ho v jeho chápaní sveta vrhla niekam ďaleko-ďaleko pred Darwina.

Presvedčil som sa, že mnohí, naozaj mnohí z týchto našich nešťastných rodákov už vedia (či aspoň polojasne tušia), kam sa to dostali s tou svojou oddanosťou, s tým zvelebovaním a uctievaním novodobého Jánošíka. Nemôžu skôr či neskôr neprísť na to, že tento berie chudobným a dáva bohatým, nemôžu nespozorovať, že včera im hovorí iné než predvčerom a začína im byť jasné, že keď raz naňho nájdu dosť široký dereš, dozvieme sa veci!

Ale náš človek sa bojí prebudenia. Neprizná si omyl. Akýkoľvek sen je znesiteľnejší ako precitnutie do pravdy.



foto A. Trizuljak
12345678910111213141516171819202122232425262728293031323334353637383940414243444546474849505152535455565758596061626364656667686970717273747576777879808182

DRUHÉ PODANIE vychádzalo
v rokoch 1997-1999 v týždenníku