Radošinské naivné divadlo

Ten, kto už prežil zopár repríz na javisku, pozná nielen radosti plynúce z verejného predvádzania sa, ale istotne narazil i na úskalia. Jááánošííík sa dožil bezmála päťsto repríz. Za ten čas sa hercovi (i tomu naivnému) všeličo prihodí. Napríklad jeho slovný prejav sa značne zautomatizuje a pevne sa spojí s pohybom. Ak napríklad stokrát začnete vetu pri ľavom portále, potom prejdete dozadu, tam zvýšite hlas, urobíte čelom vzad, prejdete na pravú stranu javiska, tam si sadnete a vetu dokončíte, môže sa stať, že keď len trochu pozmeníte tento pevný pohybový aranžmán, spôsobíte si problémy s prednášaným textom.

Stano Štepka nikdy nebol veľkým improvizátorom a vždy sa disciplinovane pridŕžal scenára. Ak sme sa aj niekedy dopustili nejakých exkurzov do tajov improvizácie, bol to vždy on, čo sa rýchlo vracal do bezpečnej náruče naučeného textu. Jááánošíííka sa však hrali už tak dlho, že azda nebolo ani možné si občas čo-to nepozmeniť, aby sme sa z toho večného reprodukovania neunudili. A tak Stano zaimprovizoval len celkom máličko a vôbec nie v texte. Hneď po jeho príchode na javisko sa odohral známy dialóg medzi Jánošíkom a matkou:

Už tri dni a tri noci som nemal nič v hube. Čo ste varili?
Ako vždy.
Zase nič…

Stano chcel hneď tej prvej vete dodať akýsi insitno-pateticko-hrdinský nádych, a tak využil jedinú rekvizitu na javisku – stoličku – a vystúpil na ňu sťa na piedestál. Týmto neobvyklým a nikdy predtým neuskutočneným postupom sa okamžite „vyhodil“ z textu a nepovedal ani slovo. Neskôr sa priznal, že mu chodilo po jazyku Mor ho!, Hurá! a vôbec všetky možné hrdinské pokriky, ale nič z toho, čo si sám napísal. Stál na tej stoličke vari deväť-desať sekúnd (na javisku je to celá večnosť), nikto okolo nechápal, o čo mu ide, všetky oči boli upreté naňho a on tam len trčal nad všetkými a potil sa. Potom zliezol a akosi to dokončil, ale my sme mali zážitok. Pamätám si, ako mi potom v šatni nadával, prečo som mu zozadu nenašepkal, keď ma počul, že tam kdesi som. Nedalo sa. Visel som vysilený od priduseného smiechu na akomsi zábradlí a okolo hynuli všetci ostatní, čo pribehli zo šatne. Spomeňte si v takej chvíli, čo má ten nešťastník na javisku povedať a ešte mu to aj našepkajte odkiaľsi zozadu tak, aby to nepočuli aj diváci…!

Pesničky v Jááánošíkovi mali charakter ilustratívny, predelový. Preto i dnes ťažko vysvetliť, kde sa v tejto historickej téme vzal gýčový český Lýrový spevák. Proste sme si radi zašantili. 

A tu je so mnou Tamara Koričanská (neskôr Greksáková). Spolu s Máriou Mišenčíkovou tvorila Tamara intonačný fenomén kvality, ktorú RND od ich odchodu viac nenašlo. Kúsok pesničky MAMA možno postačí ako dôkazový materiál.

V Jááánošíííkovi ako v prvej hre RND bratislavskej éry vznikli aj prvé spoločné pesničky MM+SŠ. Celkom prvou bola ALE CHOĎ v známom Uhorčíkovom podaní. S mierne upraveným textom ju skultivovala až o mnoho rokov neskôr Tamara Koričanská. Druhou spoločnou skladbou bol ANJEL v spoločnej interpretácii autorov. Za čias totality prešiel nejednou textovou úpravou, aby vôbec mohol zaznieť na javisku. Paródia na módne juhoamerické melódie a rytmy KUKURUKUKU patrila tiež medzi prvé spoločné hity a takisto v reprízach Jááánošíííka zaznievala v podaní autorskej dvojice Markovič-Štepka v sprievode mojej gitary. Na tomto linku ju však spievam s Tamarou Koričanskou. V istom období odznievala v tomto predstavení aj legendárna ZEMPLÍNSKA ŠÍRAVA – pôvodne v televíznom filme Trpaslíci (s rodokmeňom), ktorý sa v televízii odvysielal až po r.1989, ale už len vo veľmi oklieštenej podobe. Pôvodný materiál sa po nútenom zostrihu už nikdy nenašiel. A ešte jedna zabudnutá: ZÁPIS DO KRONIKY. Spieval som ho v Jááánošíííkovi len pri prvých reprízach. Potom sme ho vymenili za nové skladby.

Hrať s Katarínou Kolníkovou bol vždy zážitok. Jej celkom prvá príležitosť a podľa mňa myšlienkovo najhlbšia a pritom veľmi humorne spracovaná hra bola ČLOVEČINA. „Dušanova mama“ vždy veľmi hrdinsky znášala všetky čertoviny, ktoré sme na ňu z času na čas nachystali, ale nikdy tak, aby sme ju na javisku „potápali“. Na to sme si ju príliš ctili a uznávali. Ak nás čímsi zaskočila ona, stalo sa tak vždy len zásluhou jej veľmi svojráznych „improvizácií“.

V jednom z dialógov som vytušil, že „Katine“ nie je celkom jasné, čo za text nasleduje a že sa proste stratila. Vždy to na nej bolo vidno. Ona sama takúto situáciu pomenúvala výrazom „teplo v očoch.“ V tejto konkrétnej chvíli však nezaváhala ani na okamih. Tak ako to zvykla vídať u niektorých z nás, čo sme si v ťažkých chvíľach vypomáhali „tvorbou“ priamo na javisku, aj ona sa vypla a v suverénnej póze vyhlásila: „Tak a čil hovor ty!

Ľudia výrazne umelecky nadaní nie sú príliš predurčení pre bežný život. Keď sme Stanka Štepku dotiahli z Radošiny do Bratislavy, jeho prvým bydliskom bola petržalská garsónka. Ako každý panelák – polotovar. Všeličo bolo treba opraviť, všeličo dorobiť. A tak sme sa vybrali najprv do železiarstva. Vravím mu: „Musíš mať doma aspoň dva-tri rôzne skrutkovače, jedny kombinačky a povedzme kladivo.“ Nechápal, ale podvolil sa. Dostali sme všetko, až na kladivo. Vlastne kúpili sme z neho len 50% – kovovú časť. „Kúpiť rukoväť bude už hračka aj pre teba,“ upokojujem ho.  Nezanedbal to. Už o týždeň či o dva som ho našiel doma, ako po niečom klopká. Kladivom. Dosť nepohodlne mu to šlo: kladivo bolo uprostred rukoväte.

Na javisku bol už úplne mimo reálneho života. V hre ALŽBETA HROZNÁ bola scéna, v ktorej spolu ošetrujeme Ficka (hral ho vtedy Miro Siget). V podstate sme ho týrali – škrtili ho obväzom, pichali injekciami a všelijak inak dávali najavo, že zdravotnícka príprava na Čachtickom hrade bola dosť odlišná od tej súčasnej zvrchovanej. Samozrejme, že sme nemohli prísť o herca, a tak sme to všetko zlo na ňom páchali iba náznakovo. Stanovi sa však videlo, že Siget, známy svojím statickým a nanajvýš prepracovaným pohybovo úsporným herectvom, predsa až príliš málo dáva najavo, ako strašne ho mučíme, a tak mu v jednej chvíli celkom vážne šepkal do ucha: „Bledni, Miro, bledni!“

So S. Štepkom v úlohách zdravotných sestier Ilony Jó a Dory Sentešovej sme sa najviac preslávili parádne rozpohybovanou pesničkou SLOVAČ.

Toto sa stalo už po predstavení. Hrali sme v Bojniciach a nocovali v hoteli Regia. A povedali sme si, že by hádam dobre padlo posedenie v hotelovom bare. Aspoň na chvíľku, na pohárik, na kus reči. Lenže baba pri vchode ani počuť o tom, aby nás tam pustila. Podaktorí sme totiž mali oblečené džínsy, alebo ako sa vtedy tomu vravelo – texasky. Fortšrift bol neúprosný: spoločenské oblečenie. – Čo to má byť? – pýtali sme sa. Sme predsa čistí, neotrhaní, jeden z nás mal dokonca tie rifle na sebe prvý raz po kúpe. Veľmi vtedy leteli.

– Hocičo, ale určite nie texasky, – znela neúprosná odpoveď. Napadlo nám jediné riešenie: Vyšli sme pred hotel, kde sme mali zaparkované autá s kostýmami. Tak trochu dobové, tak trochu súčasné, pokrčené sako, tesilové nohavice uváľané z javiska, čosi ako šponovky, pani Kolníková s akousi huňou cez plecia. Chechtali sme sa do dlaní, ako tú babu privedieme do úzkych. Nezaváhala však ani chvíľu. Bez slova nás pustila. Len ešte po očku skontrolovala, či niekto nemá texasky.

Aby ani tu nechýbala pesnička, ponúkam zo zabudnutého televízneho filmu Trpaslíci (s rodokmeňom) srdcervúcu ZVEČNITE NÁM NAŠU LÁSKU. Vo filme som ju na vratkej pramici spieval s Ivetou Miffekovou. Táto nahrávka vznikla však až v čase, keď Ivetka (už s priezviskom Straková) sa už starala o rozrastajúcu sa rodinu v Martine. Veľmi úspešne ju preto nahradila Tamara Koričanská.

Táto historka nie je z javiska. Odohrala sa ešte v časoch skúšok na túto hru. Bola to zaujímavá inscenácia, hrali sme ju veľmi radi, hoci nám – fyzicky i duševne – dala zabrať asi najviac zo všetkých. I ten profesionálny prístup sa mi páčil. Po prvý raz sme mali choreografa, ktorý nás mučil niekoľko týždňov pri náročnej pohybovej príprave, po prvý raz sme mali naozaj kvalitné kostýmy od profesionálnej návrhárky a hoci som svoje skladateľské pokusy nikdy nepreceňoval, pod pesničky z tejto hry by som sa podpísal i dnes.

Dodnes nevynikám orientačným talentom a len s malým zveličením tvrdím, že dokážem zablúdiť aj vo vlastnom byte. Bol som preto rád, keď ma na prvú pohybovú skúšku viezol kamarát. Sála, kde sa z nás Peter Veleta márne snažil urobiť tanečníkov, bola kdesi v starej Petržalke. Dával som celú cestu dobrý pozor, aby som si zapamätal aspoň jeden orientačný bod, podľa ktorého by som v nasledujúci deň trafil už aj sám. Naskytol sa mi a bolo mi jasné, že sa už nestratím: na dôležitej križovatke stál z diaľky viditeľný starý dom s vyblednutou polstoročnou reklamou na bočnej stene NEHERA ŠIJE ŠATY DOBRE. Od toho domu to už nebolo ďaleko.

Na druhý deň som sa motal po Petržalke vari poldruha hodiny. Skúšku som vôbec nestihol a trpel som ako zviera. Zásadne vždy chodím presne a nepresnosť kruto kritizujem. Až o deň neskôr mi odpustili všetci, čo sa na skúšku kvôli mne terigali zbytočne. Vedno sme totiž zistili, že onen orientačný dom, ktorý na tom dôležitom mieste stál určite od začiatku storočia, práve v ten deň zbúrali.

Ozajstná Rozprávka… s ozajstným kráľom, princom, ba i drakom. Spomedzi pesničiek vynikli napríklad KRSTINY a tiež SENTIMENTÁLNA PESNIČKA.

V tejto hre z piešťanského prostredia som hral malokapitalistu Scirku, ktorý na začiatku storočia zaňuchal príležitosť a dal sa na výrobu bicyklov. No a tak ako to vídame dnes, ustavične som zháňal sponzorov. V jednej scéne som sa takto plazil okolo majiteľa kúpeľov (hral ho Pavol Schwarz) a všelijako sa mu podlizoval, aby z toho kvapla nejaká korunka. Schwarz (vtedy ešte fajčil), sa ma chcel zbaviť, nervózne chodil hore-dole po javisku, odmietal ma, posmieval sa mi a pohŕdavo mi fúkal dym do tváre. V snahe po úspechu som to nevidel, ba som mu ešte bol v pätách s veľkým popolníkom a núkal sa mu na odklepnutie.

Hrali sme raz túto hru v pražskej Ypsilonke. Ako sa tak chystám na výstup, vidím v zákulisí onen popolník a v ňom chumáčik vaty. Zázračne mi zaplo, pretože tesne predtým sme sa zvítali s naším kamarátom kúzelníkom Alexandrom Geričom, ktorý bol tiež v Prahe a prišiel si pozrieť predstavenie. Bavilo ma pozorovať ho pri práci a žasol som nad mnohými jeho kúzlami. Svitlo mi, že v popolníku (predtým vždy prázdnom), to bude asi jeho vďačná rekvizita – pyrovata, ku ktorej sa stačí len priblížiť s cigaretou alebo hoci s práve sfúknutou, ale ešte trochu žeraviacou zápalkou a vyšľahne efektný vysoký plameň. Rozhodol som sa dohrať hru až do konca a pre istotu som vatu v popolníku vymenil za kúsok obyčajnej z maskérne.

Nemýlil som sa. Podľa preplneného portálu som spoznal, že všetci čakajú len na onen plamenný moment, ktorý ma aj s mojimi improvizačnými srandičkami definitívne uzemní. Chodil som za Schwarzom, prosíkal, komplimentmi nešetril, on ma odbíjal a z času na čas odklepával a stále nástojčivejšie strkal ohorok do vatičky na dne popolníka. Nič. Scéna sa končila tak, že mu napokon popolník odovzdávam (sekundu predtým, chrbtom k publiku, som vatičky zase vymenil), on odchádza a ja sa presúvam k mikrofónu a spievam svoju cyklistickú áriu. Ešte predtým som však po očku stihol zaregistrovať zákulisie. Nepočul som nič, len podľa gest som si rekonštruoval dialóg Schwarza s Geričom:

Čo si mi to tam dal, veď to nefunguje!
To musí fungovať!
Prosím ťa, strkám do toho ten vajgel, smrdí to, fajčiť sa to už nedalo a nič!
To nie je možné, daj to sem! Aha…

A vyšľahol plameň ako pri vatrách zvrchovanosti. Našťastie predohra bola dosť dlhá, inak by som asi prvú slohu musel vynechať. Schwarzovi dorastalo obočie pekných pár týždňov.

Z tejto hry pochádza pesnička SEN v podaní Majky Daubnerovej, neskôr Drozdovej.

V tejto inscenácii stála po prvýkrát na javisku kapela zložená výlučne z hercov, nijakí externisti. Vedúceho orchestra hral Pavol Schwarz, ktorý sedel za bicími, na klavíri hrala Darina Porubjaková, na base Tamara Greksáková a ja na gitare a bendže. V úlohe čašníka sa predstavil známy režisér televíznych klipov Juraj Takáč a nevestu si s chuťou zahrala skvelá Jana Geišbergová (neskôr Oľhová), jediná študovaná herečka medzi nami. V tejto hre diváci výnimočne nevideli Katarínu Kolníkovú. Keď nám raz ako kapele prišla pozvánka hrať za slušný honorár na ozajstnú svadbu, pochopili sme, že sme sa na ten orchester hrali asi celkom presvedčivo. Ponuku sme však neprijali. Čo keby nás odhalili, že to len tak hráme?

Takto spievala Darina Porubjaková. Skladba BUCHTA nie je z tohto predstavenia. Pochádza však z neho pesnička DOSTAL SOM CHUŤ v mojom podaní.

Územčistý Miro Ivičič začínal v súbore ako technik, ale veľmi rýchlo sa vypracoval na predstaviteľa jednoduchých ľudových typov, na ktoré mal pred ním “patent” Miro Siget. Bol preto (spolu s Katarínou Kolníkovou a Stanom Štepkom) jedným z mála, čo oživovali na javisku radošinské nárečie. V hre ČIERNA OVCA hral školníka-udavača, ako vystrihnutého (alebo vytrhnutého) z tajných zväzkov ŠTB. Hral ho tak dobre, že o jeho kádrovom profile začali pochybovať i mnohí, čo ho dobre poznali. Nič nové pod slnkom: po úspechu Človečiny sme si už zvykli na to, že Štepku považovali celkom vážne za notorika a mňa – za debila.

Režisér Juraj Nvota vymyslel pre túto hru dve javiská na jednom. Z hľadiska to vyzeralo tak, že na ľavej polovici sa odohrával prakticky všetok dej, ale keď ktosi zapol na scéne rádio, ožila aj pravá polovica – najčastejšie vďaka pesničkám a iným ilustratívnym zvukovým doplnkom deja.

V jednej chvíli sa tak opäť stalo a zaznela akási scénická podhrávka. Skladateľ a svojrázny interpret Janko Melkovič za klavírom snaživo dodával tomuto výstupu lyrickosti tak, že fúkal do akéhosi keramického vtáka naplneného vodou a tým vyludzoval čvirikanie v rôznych tóninách a intenzitách podľa spôsobu fúkania. Vymyslel si to sám a nikto to nijak nekomentoval. Nikoho z nás však takýto či podobný iniciatívny prístup k individuálnemu “machrovaniu” nenechával chladným. No a raz to muselo prísť…

Každý z nás sa o svoje rekvizity staral sám, pripravoval si ich pred výstupom, no a nebolo ťažké vypátrať, kde si svoj zvukový inštrument ukladá Janko. Neviem, komu to zišlo na um (a dodnes ma štve, že nie mne), kvapnúť mu do tej cvrlikajúcej nádobky trošku saponátu. Výsledok bol stopercentný: skladateľ sa zakrátko začal systematicky pokrývať penou. Nielen v zákulisí, (ktoré bolo v ten večer mimoriadne plné), ale i na scéne došlo k početným záchvatom či podobnej neschopnosti dostať zo seba vetu. Obstál iba Paľo Schwarz, ktorý trojdialóg Schwarz-Markovič-Štepka odrecitoval sám. Treba však dodať, že ako absolútny profík sa zachoval aj sám Melkovič, ktorý celú tú pasáž hrdinsky dofúkal a ďalej pokojne sedel pri klavíri, akoby celý život nerobil nič iné ako chodil oblečený v pene. Horšie bolo, že vďaka tomuto stoickému postoju sa z obete stal hrdina a z nás vtipkárov idioti, pretože publikum nechápalo vôbec nič. Áno, Melkovič fúkal, čvirikal a penil. Kto však mohol tušiť, že to nie je vtipný režijný zámer a že to tak nerobí zakaždým? Prečo však tí ostatní na javisku poriadne nehrajú, ale všelijak sa zvíjajú, kašlú a uprostred vety odchádzajú, to sa pochopiť nedalo.

Nemám síce “na sklade” nijakú jeho skladbu z tohto predstavenia, ale ponúkam na posúdenie pesničku SOM CHLAPCOM NESMELÝM, ktorá bola jednou z prvých Melkovičových pre RND. Bola pôvodne určená pre “federálny muzikál” Nevesta predaná Kubovi a v príprave naň som ju takto naštudoval. Rolu však prevzal Janko Melkovič a hudobnú podobu tejto piesne úplne zmenil. Takže tu zverejnená je vlastne neuskutočnenou raritou do vašej zbierky.